1. Samota
O možnosti osamostatniť sa a vypadnúť z domu som sníval už od trinástich, a aj naďalej zostáva vlastná autonómia v mojom hodnotovom rebríčku pomerne vysoko. Keď som podpisoval prvú nájomnú zmluvu v samostatnom bývaní, rátal som s tým, že nastanú aj ťažké momenty, s ktorými sa budem musieť vyrovnať sám. Predstavoval som si to ale trochu romanticky, možno až heroicky – ochoriem a už žiadna maminka mi nepodá paralen ani nenavarí, a ja to tam v teplotách nejako v tichosti pretrpím.
Odkázanosť sám na seba ma ale zasiahla v inej podobe – vrátite sa večer do prázdneho bytu a nikto vás tam nečaká, na telefonáty nemáte chuť, a tak nejako trávite víkend čo víkend so svojimi myšlienkami. A to ani nie je, že by som nemal čo od radosti, ale aj počas živších týždňov, kde som priateľských interakcií mal dosť, ma zasiahnu chvíle, kedy sám so sebou neviem vydržať.
2. Ako veľmi peniaze uľahčujú život
Nie, zatiaľ nesnívam o prvej triede, ale zas priame lety bez komplikovaných prestupov, príplatok za miestenku alebo hoc aj taxík, vďaka ktorému stihnete skorší vlak, mi pomaly začali dávať najavo, že asi fakt tie peniaze hýbu svetom. Ani by som nepovedal, že som z tých, čo by chceli mať všetko zadarmo. Ale ak napríklad nemusíte variť, pracovať popri štúdiu alebo cez víkendy, lebo si to môžete dovoliť, ide sa vám svetom trochu ľahšie. Alebo len máte iné priority a lepšiu finančnú disciplínu ako ja😄
3. Ako veľmi ma ovplyvnila moja minulosť
Svoj mindrák z peňazí si nesiem aj trochu z detstva, kedy ma mama posielala behať po námestí porovnávať ceny šunky, zatiaľ čo ja som ostatným deťom závidel, že si môžu do košíka prihodiť sladkosť vlastného výberu. Keď som neskôr reflektoval niektoré svoje finančné rozhodnutia, prekvapilo ma, koľko z nich bolo založených na predpokladoch z detstva (buď som bol strašný žgrľoš, alebo som si zas impulzívnymi nákupmi musel dačo kompenzovať).
Triedna príslušnosť pritom nebola jediným parametrom, ktorý ma upovedomil o tom, že nie všetci sme od jednej kvočky. Aj vyrastanie na vidieku urobilo svoje. Pamätám si moment, ako mi na jednom rande týpek z Viedne ukázal fotku seba v 16-tich, na ktorej mal plátenú tašku a také tie biele drôtené slúchadlá. V pozadí nám hrala vinylová platňa od nejakej mne neznámej interpretky (myslím, že dokonca ani nebola tak alternatívna), a ja som sa so svojim mainstreamovým popom a’la Funrádio cítil zrazu mimo. Ani by som sa vtedy nenazval “horším” alebo menej cool, len ma zaskočilo, akí sme iní.
A pokračovať by sme mohli ďalej – počas mojej tretej dekády ma stále vedia prekvapiť momenty, kedy si spôsob vnímania seba, rol v spoločnosti alebo typ humoru viem odvodiť od niekoho z domu, kamarátov zo strednej alebo náhodných známych z táborov a kurzov.
4. Ako veľmi ma ovplyvňuje politika
Keď som mal okolo 23 rokov a už som bol ako-tak zabehnutý v práci, pamätám si, ako keby som sa začal brať viac vážne. Zrazu som si vedel povedať, keď bola v novinách napísaná hlúposť, alebo oceniť výkon herečky v divadle a pomyslieť si, že aj ja by som taký chcel byť. Už som sa nevnímal ako ja vs. svet, skôr ako jeho súčasť v interakcii s ostatnými.
No a títo ostatní niekedy majú celkom vplyv na náš život, že jo. Vplyv politiky som nezačal vnímať len nejakým scitlivením na všetky možné kauzy a hanebné vyjadrenia z parlamentu. Skôr pekne cez praktickú stránku – vyššími daňami alebo nemožnosťou uzatvoriť manželstvo s človekom svojej voľby, lebo “Slovensko na manželstvá pre všetkých ešte nie je pripravené”. To v čase, keď sa bývalí spolužiaci ženia a zakladajú rodiny, celkom zabolí.
5. Ľudia sa nie vždy správajú tak, ako by ste predpokladali
Asi som ešte naivný, ale vždy ma zaskočí, keď niekto klame alebo si nestojí za slovom. Takisto rátam s tým, že si nemusíte s každým sadnúť, ale keď je niekto na vás už z princípu hnusný, to mi akosi rozum nepoberá. A tým asi aj utnem svoje hlboké zamyslenia k prvej štvrťstoročnici. Na svetlé zajtrajšky!
