Keď som sa toto leto ocitol v Neue Gemäldegalerie v Grazi, zostal som zaskočený – jednak ma pani sprevádzajúca stálou expozíciou pozitívne odrovnala svojím rozprávaním, ale aj samotné množstvo a variabilita vystavených diel mi dali najavo, že by som si na galérie mal nechávať viac ako 2 hodiny. Preto som si na webe ÖBB bookol aj “opravný termín” a výstavy “Sú tu aj veci nepomenovateľné” zúčastnil rovno v rámci komentovanej prehliadky.
Vidieť Holleghove skice (v zadnej časti miestnosti) nie je vôbec bežné, keďže väčšinu z nich zničil. Kresbu považoval len za predstupeň maľby, hotového diela.
Musím povedať, bol som dosť zvedavý, čo také sa dá hodinu rozprávať o síce pekných, ale na prvý pohľad nič nehovoriacich farebných čmáraniciach. Keď som o svojech prvej návšteve rozprával mame, cítil som sa trochu ako Peter Pellegrini, ktorý pri otvorení jednej z prvých výstav vládou preriedeného kurátorskeho tímu v SNG povedal, že ide o obrovské farebné diela s pozitívnou energiou.
Veľmi rýchlo sa ukázalo, že ani zvyšok posádky neboli vyslovene kunsthistorici. “Pestré”, “dynamické”, “veselé” zneli odpovede na otázku o našich dojmoch, ktorá bola vyvrcholením miniúlohy od Dalie, dvojminútového vnemového cvičenia, počas ktorého sme sa mali zahľadieť na jedno z diel v prvej miestnosti. “Neviem povedať, čím to je, ale tieto farby ma extrémne oslovili,” vyjadrila sa pani predo mnou.
Pre Holleghu sa abstrakcia deje už pri pozeraní, ktoré vníma ako selektívny proces.
Vplyv sa emócie tu nie je úplne náhodný – Holleghu vieme zaradiť niekde medzi neformálnych (európska verzia abstraktného expresionizmu, do ktorého patril napríklad Jackson Pollock) a color field painting, ktorým bola známa napríklad Helen Frankenthaler. Ako sa píše aj v popise výstavy, Hollega nevnímal svoje diela, na rozdiel od neformálnych, ako vyslovene ploché, práve naopak – majú otvárať priestory a ukazovať hmotný svet úplne inak, maximálne subjektívne. Aj Dalia tvrdí, že by sa o priestorovosti diel vedela hádať, a poukáže, že niektoré farebné tóny by sa dali vnímať ako tiene.
Vďaka Holleghovi som sa dozvedel, že v abstraktnom umení existuje viacero typov abstrakcie, pričom nejde priamo o abstrahovanie v informatickom slova zmysle (pozdravujem profesora Puntigama na TU Wien), ale skôr o jednoduché pomenovanie nekonkrétnej tvorby. Jedným zo spôsobov delenia je rozlišovať medzi abstrakciou bez spojitosti s konkrétnym predmetom, gegenstandslose Abstraktion, a v spojitosti s ním, gegenstandsbezogene Abstraktion.
Vo svojich dielach chcel zachytiť nevysloviteľnú auru vecí, ktoré veda empirickým skúmaním vysvetliť nedokáže.
Hollegha sa zaraďuje do druhej skupiny, mnohé z jeho vystavených vznikli po dlhej kontemplácii predmetov, ktorých mal plný celý dom. V procese tvorby boli teda dôležité aj samotné hľadanie a výber objektu. “Môžeme si to predstaviť tak, že našiel napríklad niečo takéto,” povie múzejná pedagogička a z tašky vyberie malý, dokrútený patyk, “na pár dní sa na to zahľadel, potom odložil a vrátil sa k objektu až po čase, pričom medzitým si takto spracovával mnoho ďalších predmetov.”
“Keď som niektoré z týchto predlôh videla prvýkrát na fotografiách, pýtala som sa, čo tak robia tie tmavé miesta, a potom mi došlo, že sa jedná o špinu,” vraví Dalia. V niektorých prípadoch sa toto intenzívne pozorovanie mohlo natiahnuť na až roky, a aj keby išlo o hračku vlastného dieťaťa, malo jednoducho smolu. Malí Hollegovci sa síce moc nemuseli báť, že si na ich hračku urobí zálusk súrodenec, ale akonáhle tatina zasiahla múza, na tento predmet mohli zabudnúť – už sa ním nesmelo hýbať.
“Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o náhodnú a impulzívnu tvorbu, Hollega bol veľmi kontrolovaný a uvážlivý umelec,” vraví Dalia, ktorá dodáva, že autor za život namaľoval len okolo 1000 obrazov, čo v umeleckom svete naozaj nie je veľa.
Takisto si môžete všimnúť, ako sa na jeho tvorbe odrazilo to, že počúval Bacha. V obrazoch nedokážeme nájsť dominantnú farbu, rovnako ako pri Bachovej kompozičnej technike kontrapunktu, kde sa súčasne spájajú dve alebo viac nezávislých (alebo podľa Daliiných slov, zrovnoprávnených) melódií, ktoré tvoria harmonický celok. Apropo zrovnoprávnenie, práve Hollegova žena hrala pri jeho tvorbe dôležitú úlohu, keďže častokrát určovala, kedy je obraz hotový a kedy nie.
V sále pri obrazoch so zrovnoprávneným využitím farieb, ktoré sú mimochodom dosť výrazné, sa dozvieme, že farby si umelec dodatočne riedil zdraviu škodlivým terpentínom. Preto mal v ateliéri 15 metrov vysoké okná, a nebudem klamať, pri pohľade na veľkú zasklenú plochu ako z rozprávky som si aj závistlivo povzdychol. Usadlosť, v ktorej veľkú časť života tvoril, sa nachádzala v Rechbergu 20 km na sever od Grazu, preto sa jeho tvorbou zaoberá aj miestna Neue Gemäldegalerie.
Pri sérii hojdacie koníka s denimovou čiapkou je predloha rozpoznateľná.
Umelec s medzinárodným presahom?
Nebola by to poriadna prehliadka, keby sa niekto nebol opýtal na cenu. “Koľko stojí najdrahší obraz Vám povedať neviem, asi len toľko, že žiadne z prítomných diel nebolo poistené za menej ako 150.000€,” odpovedala takto naša sprievodkyňa faktuchtivému návštevníkovi. Nielen o peniazoch, ale aj sláve, si rýpla zas iná návštevníčka, ktorú zaujíma, či by sme Holleghu mohli označiť za medzinárodného umelca. “Úprimne neviem, na začiatku určite áno,“ odpovie moja slovansky znejúca bestie, odvolávajúc sa na pozvanie umelca do New Yorku od Clementa Greenberga z konca 50. Rokov. A o malé medzinárodné uznanie sa snáď postará aj taký veľký bloger ako ja, hehe.
Ak chcete Holleghu stihnúť ešte v Grazi, výstava trvá do 2.11.2025, následne začína 15.3.2026 je výstava “Nemysli, pozeraj!” v nemeckom Wiesbadene.
Zdroj
