Európska komisia každý rok vyhlasuje niekoľko miest, ktoré sa stanú hlavným mestom kultúry, s cieľom podporiť diverzitu a bohatstvo regiónu. Tento rok sa nimi nórske Bodø, estónske Tartu a rakúsky Bad Ischl. O poslednom meste v Rakúsku som predtým nepočul, ale keďže sa nachádzalo na jednej vlakovej linke ako môj dlho plánovaný Hallstatt, rozhodol som sa si moju cestu k tejto veľmi populárnej dedinke spríjemniť aj návštevou Bad Ischl.
Hon za fotkami a možno aj za kultúrou
Svieža vizuálna komunikácia a krásna grafika kampane ma lákali už dlhšie. Ak si pozriete oficiálnu stránku Salzkammergut-2024, zistíte, že celým projektom sa nesú 4 hlavné témy: Moc a tradícia, Plynúca kultúra, Zdieľanie a turizmus a Budovanie globálnej komunity. Čo konkrétne sa za nimi skrýva, som úprimne moc neanalyzoval, môj cieľ bol pomerne jednoduchý: pozrieť si Hallstatt ráno, keď tam bude menej turistov; presunúť sa do Bad Ischl a potom uvidíme.
V snahe vyhnúť sa hordám ľudí som si preto nastavil budík na skoro ráno a vydal sa vlakom z Viedne o 5:55. Plánovaný príchod 9:24, samozrejme za predpokladu, že stihnem 13-minútový prestup. Nestihol som. Spoliehať sa na rakúske železnice sa v tomto prípade ukázalo ako chyba, a tak som si počas čakania na ďalší spoj nadával, že som nemal byť mäkký a ísť už prvým spojom o 5:28.
V osobáku do Hallstattu som si ešte zmätene screenshotujem všetky aktuálne podujatia a diela, aby som zo svojej návštevy predsa vytrieskal čo najviac. Kalendár má 18 stránok, určite si je z čoho vybrať. Všetky sprievodné podujatia hlavného mesta kultúry som ani nestíhal sledovať, zachytil som len, že sa vďaka tomuto statusu prvýkrát organizoval Salzkammergut Pride a niekde vystupovala Conchita Wurst, bradatá speváčka známa z Eurovízie z roku 2014.
Kalendár podujatí nie je bohatý kvôli tomu, že by bol Bad Ischl nejaká pulzujúca metropola. Prvýkrát bolo totiž zvolené za hlavné mesto kultúry nie jedno mesto, ale celý región – okrem hlavného Badu sa takto na projekte podieľalo aj ďalších 22 obcí. V každej ste si tak mohli nájsť niečo pre seba, v dedine Ebensee vystavovala napríklad japonská umelkyňa Chiharu Shiota, ktorá má v čase písania článku výstavu aj v Prahe. Ja, hnaný Instagramom, som si zo svojho bucket listu chcel odškrtnúť hlavne rozprávkový Hallstatt a až potom sa prípadne nechať nejako kultúrne opojiť.
Nič mi neušlo (ešteže)
Nakoniec som v Hallstatte vystúpil o pol jedenástej, celý zronený, že teraz to už určite bude hlava na hlave. Prvé, čo vidím, je zájazdový autobus Slovak Lines. “No super, lepšie sa to začať nemohlo,” hovorím si a s mini úzkosťou rozmýšľam, ktorá z troch vyhliadok na Google Maps je tá správna a či ku nej trafím. Obavy sa ukázali ako zbytočné, dedinkou totiž vedie jedna hlavná ulica, lemovaná obchodmi a reštauráciami. Miernym slalomom míňam ostatných turistov, ktorých napodiv až tak veľa nie je. Keď konečne stojím pred vyhliadkou s veľkým V, odľahne mi – zátarasy, ktoré som videl v novinách, zmizli a dokonca mám aj dosť priestoru urobiť si fotku. Môj vnútorný influencer je spokojný, a tak sa môžem pomaly vydať spoznávať dedinku, ktorú som už ako dieťa mával vo svojom stolnom kalendári “Svet 2013”. Na jazere vidno ľudí člnkovať sa na labutiach, ktoré poznám aj z ÖBB billboardu u nás vo Viedni. Rakúske železnice takto ponúkali kultúrny víkend s raňajkami a dopravu už od 199€. Ja dúfam, že sa môj výlet na otočku zmestí do 20% tejto sumy.
Keďže ale začína byť stále viac teplo, turistov pribúda a nemám nikoho, s ktorým by som si mohol vychutnať pivo pri stolíkoch s károvanými obrusmi pri jazere; pohnem sa ďalej. Ďalší bod programu je Bad Ischl, a možno nielen to, FOMO zdar.
Bad Ischl, už idem!
Pred miestnou stanicou obídem sochu ženy balansujúcej kyslíkovú masku na nose, ktorá tu má ostať aj po skončení projektu. Keďže by na instagrame moc esteticky nevyzerala, pokračujem ďalej smerom k budove Trinkhalle. “Á, dnes je sobota!” dojde mi, keď do centra vchádzam pomedzi stánky blšieho trhu. Mnohé ponúkajú keramiku s charakteristickými bielo-petrolejovými pásikmi. Tú som videl aj kdesi na plagáte, asi to bude nejaká miestna kuriozita.
Trinkhalle je budova v strede pasáže, s gréckymi stĺpmi, pred ktorými stoja panely propagujúce Salzkammergut ako región hlavného mesta kultúry. Od miestneho informačného centra by som očakával asi menej chaotické usporiadanie, pripomínalo mi skôr obchod so suvenírmi s pár inštaláciami porozkladanými po budove.
Keď som sa kamarátov pýtal, čo sa dá v Bad Ischl robiť, okrem kúpeľov mi odporučili aj jednu cukráreň. Som si takmer istý, že mysleli tú, kde som skončil ja – už z ulice pôsobila honosne a bola aj relatívne plná. Keď si vypýtam zákusok, dostanem žetón – vidím, že tu majú podobne mätúci systém ako vo viedenskej Vollpension. A dokonca aj čašník je celkom nevrlý – asi to nebude platiť len o Viedenčanoch.
Ako svoju kultúrnu udalosť dňa som si zvolil komentovanú prehliadku výstavy Umenie vody a soli v bývalom solivare. Ten ale najskôr musím nájsť – šípky ma vedú akousi administratívnou budovou, ktorá mi pripomína jeden sklad v Bratislave, kde som si bol raz vyzdvihnúť objednávku z eshopu. Keď sa konečne dostanem do priestoru výstavy, poskočí mi srdiečko – holé steny, artové zvuky z reproduktorov, industriálne okná – toto môžem. Nadšený sa zapíšem na prehliadku, zatiaľ to vyzerá, že som sám.
Soľ na x spôsobov
Sprievodca v kraťasoch a tričku sa ma spýta, či študujem históriu umenia. S úsmevom mu odvetím, že nie, informatiku, a zistíme, že sme z tej istej univerzity, dokonca z fakulty, na ktorej študoval. Očividne aj jeho nakoniec život zavial inam, našu skupinku totiž prevedie časťou venovanej histórii ťažby soli aj moderného umenia, ktoré využíva tento element. Medzitým sa ku nám pridala staršia pani zo Salzburgu a ešte jeden pár, takže super, nemusím mať stres z prostredia 1:1.
Soľ hrala pre región centrálnu rolu – Salzkammergut bol pod priamou správou Habsburgovcov a miesti tu boli napríklad oslobodení od povinnej vojenskej služby. Práve stret habsburského dedičstva a súčasných impulzov sa počas konania hlavného mesta kultúry postaral o trenie medzi miestnymi a organizátormi. Keď som si spätne robil rešerš o vnímaní projektu, narazil som aj na názory, že ľudová kultúra bola zatienená “vysokou kultúrou”, čím sa niektorí miestni obyvatelia cítili provokovaní [1, 2].
Keď sprievodca zmieni, že v niektorých kultúrach je soľ symbol úcty, spravím niečo, čo robím na prehliadkach málokedy. Položím otázku. Zaujíma ma, či podobne ako na Slovensku aj v Rakúsku ľudia vítajú dôležitých ľudí, napríklad politikov, chlebom a soľou. Pani zo Salzburgu sa zasmeje a odvetí, že “politikov určite nie, maximálne si dáme soľ posvätiť na veľkonočnú nedeľu.“
Časť moderného umenia nie je zaujímavá len obsahom samotným, ale aj príbehmi, ktoré sa k dielam viažu. “Keď som tento obraz odfotil a poslal poisťovákovi, odpísal nám, že čo si to vlastne chceme poistiť,” spomína sprievodca, ukazujúc na obraz maľovaný čisto bielou farbou, samozrejme obsahujúcou soľ. “Táto soľná mozaika mala byť len plochá. Keď sem umelec ale docestoval osobne, trval na tom, že tam pridá aj naše Alpy, tak ho zaujali,” rozpráva sprievodca o 6-tonovej inštalácii. Súčasťou výstavy je aj film o mužovi na jazere, ktroý si píli pod sebou ľad; alebo šnúra so zavesenými topánkami, obalenými v soli. Keď si naskenujete QR-kód pri diele, dozviete sa od umelkyne, že dielo vytvorila náhodou, keď jej odleteli sandále do mora. Vytiahla ich obalené vrstvou morskej soli a tak sa podobným spôsobom rozhodla znázorniť nánosy času tým, že ponára objekty do Mŕtveho mora.
Keď sa odchádzam z tohto mesta, ktoré mi pripomína Piešťany, na stanici sa pousmejem nad nálepkou “Salt Lake Cities”. Táto slovná hra odkazuje na 23 miest a obcí, ktoré sú do projektu zapojené. Jedným z nich je aj Gmunden, ktorý bude mojou poslednou zastávkou.
Mesto pri jazere
Popravde, do Gmundenu ma neprilákal ani zámok na jazere, ani vychýrená miestna keramika. Spozornel som vďaka fúzom, okrúhlym okuliarom a tmavohnedým vlasom, ktoré mi z tohto miesta poslali tap na Grindri. A aj keď čávo nakoniec v ten deň čas nemal, Gmunden skvelo doplnil môj kultúrny výlet.
Moju pozornosť si získala busta vo farbách, ktoré som videl už predtým na blšom trhu. Spolu s inštaláciou bazénu pozývala na výstavu v miestom dome umenia Blaue Butter. Nadšenie mi zobrala pani dozorujúca výstavu. “No, ten záves sme tu vlastne mali iba na fotenie,” hovorí a vysvetľuje, prečo nevyzerá výstava ako na reklamnom pútači. Dozvedel som sa ale od nej, aký význam má miestna keramika. Z jej rozprávania som vyrozumel, že gmundenská keramika je niečo podobné ako majolika z Modry, s dôležitosťou na európskej úrovni. Pani si rozprávala a rozprávala, avšak viac som nepochytil, nakoľko mala pomerne silný dialekt.
Mesto Gmunden som našiel aj na inom blogu v zozname “kúzelných malých rakúskych miest, ktoré musíte navštíviť”. Mali pravdu, okrem historického minicentra veľmi príjemný dojem zanechala promenáda, ktorá sa tiahla až po zámok na ostrove Schloss Ort. Na námestí, kde ľudia práve chillovali pri stánkoch s jedlom a živej hudbe, dominovala inštalácia zeleného dieťaťa Moosmensch (človek z močarísk). Spolu so horami a jazerom vyzerala celá scenéria ako z fantastického sveta nejakej počítačovej hry. Veruže mal pravdu starosta jednej zo zapojených obcí pravdu, keď sa vyjadril, že “o využití peňazí si myslí svoje, ale aspoň si ľudia všimnú, aké parádne jazero na kúpanie tu máme.” [3]
Paralela so Slovenskom
Podľa denníka Der Standard je významnou kritikou aj množstvo odmietnutých projektov – z 1000 podaných návrhov mohlo byť prijatých iba 50, následkom čoho bolo 950 odmietnutých[4]. Je mi jasné, že pri verejných výzvach v akejkoľvek krajine nebudú nikdy spokojní všetci. Hneď som si spomenul na sklamanie mnohých umelcov a umelkýň na Slovensku zo zamietnutia ich projektov kvôli politizácii kultúrnych fondov. No čo, kultúra je asi všade háklivá vec.
Podobne som si všimol aj všadeprítomné rozdelenie spoločnosti, ktoré vo svojom prejave naznačila aj kultúrna intendantka projektu Salzkammergut 2024 Elisabeth Schweeger: „Umenie je tvorivá sila, nie je privilégiom pre elity, nedá sa nahradiť ani vyvážiť peniazmi.“[5] Pokúsim sa to teda zakončiť pozitívne: nezáleží, či vám sú bližšie rakúske Lederhose, slovenské kroje, súčasné choreografie, alebo len máte radi pekné fotky ako ja. Keď dáme tvorivým silám priestor prejaviť sa, môže to viesť k hodnotným podnetom, ale aspoň k popiči výletu.
