Industriálny feeling, bytovky ako z tiktoku, ale aj milí ľudia žijúci umením ma toto leto prekvapili v Chemnitzi, tohtoročnom európskom hlavnom meste kultúry. V článku z roku 2024 som vás zobral do Rakúska, tentokrát sa pozrieme na to, ako si s organizáciou Kulturhauptstadt poradili Nemci.
Láska na dva pohľady
Nebudem sa tváriť, že som nejaký ultra fanúšik kultúry a každý rok si bežím uctiť mesto, ktoré sa zapáči Európskej komisii. V skutku, ku Chemnitzu som sa dostal celkom náhodne, keď som s kamarátkou stál v rade na koncert v Drážďanoch a zahliadol oranžovo-modrý plagátik na Ibug, Internationales Festival für urbane Kunst. Vždy, keď sa mi pred očami mihne slovo urban (mestský), môj vnútorný sedliak a architekt z alternatívneho života zajasá. Pestrá grafika eventu na mňa takisto zafungovala a o pár minút som už mal kúpený lístok na autobus na nasledujúci deň. Chemnitz sa od Drážďan nachádza asi hodinu jazdy, bola by preto škoda nechať si ujsť takúto príležitosť.
Aby som bol úplne presný, výlet do európskeho hlavného mesta kultúry som si urobil dvakrát po sebe. Prvýkrát som stihol iba zastaviť sa v informačnom centre a užiť si Ibug, graffiti festival, o ktorom chystám samostatný článok. No keďže mi vibe toho mesta celkom sadol, rozhodol som sa Chemnitzu dať ešte jednu šancu a aj môj posledný deň dovolenky v Sasku stráviť práve tam.
Ako pravý turista
Moje prvé kroky smerovali do informačného centra a východiskového projektu Chemnitz 2025, ktoré sa od stanice nachádza asi 20 minút chôdze. Nie že by som mal fetiš na tety, ktoré mi s oduševnením zvýrazňujú miesta na papierových mapách. Je pravda, že som si potreboval ujasniť pár vecí ohľadom verejnej dopravy a miestnych cyklotrás, avšak do Hartmannfabrik som sa vybral najmä kvôli veľkému otvorenému priestoru a presklenej stene, ktoré na mňa vyskočili na jednom z blogov.
Informačné centrum sa nachádza v pamiatkovo chránenej budove bývalého strojárskeho podniku, ktorý patril miestnemu kráľovi lokomotív Richardovi Hartmannovi. Budova bola po dlhých rokoch chátrania zrekonštruovaná, a okrem návštevníckeho centra tu nájdete aj kancelárie a eventový priestor, v ktorom je bohatá industriálna minulosť inšpiráciou pre vizionársku budúcnosť.
Veľa cestovateľov hovorí, že cestovanie je najmä o ľuďoch, a pomaly na to začínam prichádzať aj ja. Síce sa neprihováram ľuďom na ulici a parťákov na spontánne dobrodružstvá nájdem maximálne tak na Tindri😉, ale aj pri takých introvertne znejúcich hobby, akým je umenie a architektúra, sa dokážete k ľuďom dostať bližšie. Keď som napríklad chcel zistiť, kde sa v meste nachádzajú paneláky s holou, nezateplenou fasádou (aká bola aj na prospekte), pani za pultom zavolala kolegu fotografa, ktorý bol autorom fotiek v materiáloch. Rovnako bolo komunitu cítiť aj v bývalom električkovom depe z projektu 3000 garáží, kde sa mi prihovoril starší pán v tričku dobrovoľníka.
“Vás si pamätám zo včera!” oslovil ma a tým potvrdil moju domnienku, že som ho predošlý deň videl mihnúť sa na druhom stanovišti v Hartmannfabrik. V rámci nášho rozhovoru som zistil, že už je na dôchodku a projektu Chemnitz 2025 sa rozhodol venovať svoj čas, lebo hosťovanie európskeho hlavného mesta kultúry vidí ako jedinečnú príležitosť rastu pre svoje mesto.
Podobne na tom bola aj pani, ktorá si k môjmu stolu prisadla s hotdogom na Ibug Festivale. Na moju otázku, či vidí hosťovanie hlavného mesta kultúry pozitívne, odpovedala, že určite áno, a poukázala na Interventionsflächen – miesta ako parky, námestia a športoviská, ktoré dostali urbanistický uprade a mestu budú slúžiť aj po skončení projektu. Ako príklad môžem uviesť park na území bývalého koľajiska, ktorý má slúžiť ako priestor na organizovanie hodov a vianočných trhov.
Výstava 3000 garáží
Po krátkom pohľade do kalendára aktuálnych podujatí som sa zastavil pri projekte 3000 garáží, ktorý svietil v sekcii Východoeurópska mentalita.
“Chemnitz je východoeurópske mesto v západoeurópskej krajine. Východ tu pritom nevnímame len geograficky, ale aj biograficky – okrem politiky, kultúry a životného prostredia ovplyvnil predovšetkým pohľad ľudí na samých seba, výsledkom čoho je pragmatická mentalita muža/ženy činu (Machermentalität),” píše na na webe, čo mne, dieťaťu z bývalého Východného bloku, veľmi imponovalo.
Na území mesta sa nachádza približne 30.000 garáží a ako sa dočítame na stránke, tento pozostatok ešte z čias DDR dodnes formuje obraz mnohých východoeurópskych miest (môžem potvrdiť, ešte aj v malom Rajci máme viacero častí s garážami). V mnohých z nich odpočívajú odparkované autá alebo zabudnuté rodinné poklady, v ďalších majitelia majstrujú, grilujú či bavia sa so susedmi.
Tento fenomén sa rozhodla spracovať rumunská fotografka Maria Sturm v jej projekte Domová schôdza. Počas svojich viacerých ciest v roku 2024 zhotovila portréty 164 vlastníkov chemnitzkých garáží, ktorých symbolicky spojila vo virtuálnej “Domovej schôdzi”.
Jej výstava si ma nezískala len uvoľnenými ľuďmi v teplákoch, ktorých zachytila so svojimi najbližšími na mieste ich víkendových eskapád. A ani hot týpkami v motorkách či pracovnom oblečení, ktorí sa na moje potešenie do fotosérie dostali tiež. Kombinácia miesta výstavy (depa z tehál s hipsterským nábytkom z paliet), celkového konceptu a milého personálu aj návštevníkov mi jednoducho urobila dobre. Škola len, že výstavné miesto bolo dosť od ruky, kvôli čomu som #3000Garagen aj graffiti festival nemal šancu stihnúť v jeden deň.
Bicykel od školníka
Keďže som na druhý deň nemal v pláne si k depu hodinu zakráčať, ani dať ďalších 6,40€ za dve jazdy električkou, rozhodol som sa ísť na to inak, športovo. Po mojich pozitívnych skúsenostiach so zdieľanými bicyklami v mestách ako Mannheim, Karlsruhe, Innsbruck alebo Klagenfurt som si povedal, že by v tom bol čert, aby výstavný kus Európskej únie neponúkal možnosť ekologickej prepravy. A aj keď moja viedenská appka NextBike vykazovala “neobsluhovanú zónu”, nedal som sa odradiť a po krátkom googlení som už stál pred obchodným domom a la dom služieb v Rajci, kde mala byť možnosť vypožičať si bicykel.
Cestou k výstave ma Google Maps zaviedli aj na takéto cute miesta.
Požičovňa z radu čínskych obchodov vôbec nevyčnievala, práve naopak, ošumelý výklad sa celkom dobre hodil k ich webu, ktorý zaspal niekde v roku 2010. Od pána za stolíkom som dostal suchú poznámku, že som mal o rezerváciu požiadať deň vopred cez SMS, ale že keď už som tu, nejaký bicykel mi dá. Žiadne skenovanie QR kódov ani vratné stanice po meste, iba zámok a kľúč do ruky, ktorý som mal na konci dňa vhodiť do schránky vo dvore.
“Tu sa tak kradne, že sa otočíš a bicykel je fuč, ak si ho nezamkneš!” povedal mi ujo a poklepal po zámku, ktorý mohol mať hrúbku 1.5 cm maximálne. Trochu ma zaskočilo, že so mnou vyšiel von a povedal, že sa mám previezť a bike si vyskúšať. Nebolo to ale preto, že by som vyzeral ako rizikový zákazník – zrovna tento kus mal defekt.
Bicykel sa vymenil, naskenovali mi občiansky, zaplatil som 5 € (2€ za mhd ušetrené!) a mohlo sa ísť. Celá táto customer experience mi pripomínala nášho školníka na základke, ku ktorému sme chodili s pokazenými stoličkami. Ale pánboh zaplať aj za to, aspoň som sa ku Garagen Campus nemusel trepať pešo.
Majolikahaus.
Pedálujem nielen za výstavou
Mestá zo sedadla bicykla spoznávam rád, dáva mi to možnosť cítiť sa aspoň trochu ako miestnym a takisto môžem nasať väčšie množstvo ulíc, parkov a ihrísk, ako by sa mi podarilo pešo. Trasa k depu viedla z veľkej časti po cyklopruhu, a tie ulice, ktoré ho nemali, zas neboli také frekventované. Pani v informačnom centre síce trochu zaváhala, keď som sa jej opýtal na pekné štvrte, kde sa môžem ísť previezť, ale po chvíli som už mal v mape zaznačené 3 trasy. Rovnako mi odobrila štvrť Kaßberg, kam som sa chcel previezť kvôli Majolikahaus od architekta Reinhold Sieberta, s poznámkou, že je to tam trochu kopcovité.
“Ale čo, to dám!” pomyslel som si a o chvíľu som si nadával, že som ju neposlúchol. Nebol by som musel po chvíli tlačiť pešo bicykel do kopca, a za tú námahu budova Majolikahaus podľa mňa nestála.
Po ceste ku Garagencampus takisto obídete aj budovu impozantného Priemyselného múzea. Keďže bol pondelok, múzeum aj všetky galérie v meste boli žiaľ zavreté. Kto by chcel ísť do európskeho hlavného mesta aj za vyššou kultúrou (t.j. fancy obrazy v pekných rámoch), miestne Kunstsammlungen sa určite od utorka do nedele o zábavu postarajú.
Atrakcií bolo však v Chemnitzi aj v tento pokojný pondelok viac než dosť, ja som si napríklad nechcel nechať ujsť budovu Stadthalle s charakteristickou fasádou. Túto vlnkovanú atrakciu v centre som videl asi že v každom jednom blogu a reklamnom materiáli európskeho hlavného mesta kultúry. Pán školník z retropožičovne ma natoľko vystrašil, že keď som si na tomto námestí zamkol bicykel a chcel Stadthalle preskúmať zo všetkých možných uhlov, musel som sa každé 2 minúty obzerať. Nepomáhala tomu ani policajná hliadka odstavená hneď pred budovou, a tak som moju malú paranoju musel upokojiť čokoládovým koláčom z miestnej pekárne, ktorý som sprášil na lavičke vedľa stojana s výhľadom na túto Chemnitzkú dominantu.
Random socialistický pamätník
Keď si dáte hľadať, čo sa v Chemnitzi dá robiť, medzi najznámejšími pamiatkami nájdete aj sochu Karla Marxa. Pôvodne ma jeho gigantická hlava vôbec nezaujímala, ale keď som ju zahliadol z bicykla, donútila ma zastaviť a dať si aspoň 3 kontemplačné minútky. Tento kolos medzi bytovkami by som bol čakal v omnoho východnejších postsoviestkých krajinách, ale čo už – ďalšia spoločná črta so Slovenskom, ktorou si ma Chemnitz získal.
Ľudia, graffitti, ľúbime sa
Ešte pred tým, ako som sa do Chemnitzu vybral, som narazil na článok 5 vecí, čo v tomto meste radšej nerobte. Na prvej priečke bolo prísť IC-čkom, autor si totiž z miestnych uťahoval, keďže tu diaľkové vlaky nestoja. Aj pri pohľade na tabuľu príchodov na železničnej stanici nájdete len regionálne vlaky, niet divu že stanica bola všetko len nie rušná. Keď som sa pani v novinovom stánku opýtal, či tu vždy majú takto mŕtvo, povedala, že ťažko povedať, ale možno je akurát tichšie kvôli začiatku školského roka – rodičia akurát vozili deti zo školy na krúžky.
Aj manžel pani s hotdogom na graffiti festivale priznal, že zvyčajne sa tu toho moc nedeje, ale teraz áno a vymenoval mi asi 5 podujatí, ktoré ho z programu hlavného mesta kultúry uchvátili. “Vieš, aj keď sa to nemusí zdať, Chemnitz si človek zamiluje,” tak znel jeho nesmelý, lokálpatriotický komentár o meste. A ja určite nebudem protirečiť.
